Pútač výstavby šúrskeho kanála
Šúrsky kanál v minulosti nazývaný aj ako Hlavný alebo Obtočný kanál, Moravod, Nový Sajloch alebo Židovský kanál je umelé odvodňovacie vodné dielo, v juhozápadnej časti Slovenska. V približnej dĺžke 17 km obteká okolo katastrov Pezinka, Svätého Jura, Vajnôr, Ivanky pri Dunaji a Zálesia, kde ústi do Malého Dunaja. Jeho koryto odvádza vody potokov stekajúcich zo svahov Malých Karpát do priestoru národnej prírodnej rezervácie Šúr. Šúr je ojedinelým prírodným úkazom so zvláštnym spôsobom vzniku zhruba pred desaťtisíc rokmi, v mladších štvrtohorách, v priehlbni pozdĺž východných svahov Malých Karpát. Vzniklo tu tak veľké a veľmi plytké jazero, ktoré sa napĺňalo vodou a postupne sa zanášalo štrkovo-pieskovými sedimentami. V jeho plytkej vode sa darilo rastlinám, z ktorých sa vytvárala rašelina. Tak postupne vznikol Šúr, nepriechodný močiar pokrytý stromami a iným rastlinstvom, v priebehu roka často zaliaty vodou, siahajúci od Modry až po Ivanku. Močariny tvorili prirodzenú zásobáreň zveriny a vtáctva pre obyvateľov z okolia, ako aj rezervoár pitnej vody, ale zároveň boli prekážkou pre rozširovanie poľnohospodárskych plôch a preto už v stredoveku sa usilovali o ich čiastočné vysušovanie. V roku 1896 prekopali cez Šúr kanál, ktorý prispel k podstatnému zníženiu hladiny jeho vôd. Kanál sa však po čase zaniesol a voda stúpla na pôvodnú výšku. Už vtedy prírodovedci upozorňovali na mimoriadnu hodnotu jeho fauny i flóry. Napriek úsiliu o jeho záchranu vznikol v roku 1929 vládny projekt na úplnú likvidáciu Jurského šúra, ktorý bol však kvôli hospodárskej kríze pozastavený Riešenie problému tzv. Bahnot dostal reálny základ po vzniku Slovenskej republiky, čo popisuje aj spisovateľ František Hečko vo svojom románe „Svätá tma“. Od roku 1938 bol vyvíjaný tlak najmä z pozície vládneho komisára mesta Svätý Jur, ktorého obyvatelia mali v Bahnotách cez 3000 ha pozemkov, ktoré chceli po meliorácii poľnohospodársky využívať. Na rozsiahle zemné práce boli nasadení príslušníci z Pracovného zboru národnej obrany, ktorý ako rozporuplná súčasť slovenskej armády z rokov 1939-1945 predstavoval nástroj riešenia židovskej a cigánskej otázky v armáde počas 2. sv. vojny. Pracovný zbor prevažne tvorili osoby slovenskej národnosti zaraďované doň zo zdravotných alebo disciplinárnych dôvodov, ale zároveň aj židia a cigáni (dobový pojem) zaraďovaní na základe ich rasy do útvarov VI. pracovného (robotného) práporu tohto zboru. Práve príslušníci tohto práporu vybudovali rozsiahly odvodňovací kanál od Pezinka až po ústie do Malého Dunaja pri Zálesí. Na práce bola využívaná tiež židovská nútená pracovná sila z koncentračných táborov a neskôr aj rómovia a politickí väzni. Prác na kanále sa tiež zúčastňovali obyvatelia okolitých obcí. Výstavba Šúrskeho kanála bola ukončená v roku 1943 a po dokončení mala pokračovať ďalšou etapou – výstavbou rekreačnej osady Háj na území Panónskeho hája, ktorá sa však v dôsledku konca vojny nenaplnila. Šúrsky kanál dodnes slúži ako významné vodné melioračné dielo a jeho prietočnosť je regulovaná v spolupráci s ochranou prírody tak, aby bola zabezpečená ochrana medzinárodne významnej mokrade národnej prírodnej rezervácie Šúr.
V roku 2021 bol z iniciatívy Historickej spoločnosti Ivanky vybudovaný na pravom brehu kanála pútač na pamiatku tohto významného melioračného diela a ľudí, ktorí ho budovali v ťažkých rokoch 2. svetovej vojny.