QRLink.sk

Alexander Pavlovič bol buditeľ Rusínov, gréckokatolícky kňaz, dekan na Makovici, konzistoriálny radca Prešovskej eparchie, národný spisovateľ, básnik, publicista, pedagóg, folklórista. Pavlovič bol aj veľkým protagonistom družby so Slovákmi, Rusmi, Poliakmi.

Mestské zastupiteľstvo vo Svidníku na počesť tohto veľkého človeka rozhodlo o udelení čestného občianstva mesta Svidník in memoriam. Listinu o udelení čestného občianstva Svidníka in memoriam Alexandrovi Pavlovičovi prevzal gréckokatolícky arcibiskup a metropolita Mons. ThDr. Ján Babjak pri príležitosti 192. výročia narodenia Alexandra Pavloviča dňa 19.októbra 2011.

Alexander Pavlovič sa narodil 19. septembra 1819 v Šarišskom Čiernom v Gréckokatolíckej kňazskej rodine manželom Jánovi Pavlovičovi a Anne Pavlovičovej, rod. Gladyszowskej. Bol najmladší zo siedmich súrodencov. Keď mal 5 rokov, zomrel mu otec a ako 9-ročný stratil matku. Po matkinej smrti sa odsťahoval k bratovi – kňazovi do obce Beňkova Vyšnja pri Ľvove. Tu skončil základnú školu. V rokoch 1833 – 1835 študoval v Inštitúte svätého Juraja v Ľvove, kde ukončil tri poľsko-nemecké ročníky. Potom sa vrátil na rodnú Makovicu, do Chmeľovej, kde pôsobil ako farár jeho brat Jozef. V rokoch 1835 – 1839 študoval na Gymnáziu v Bardejove. V štúdiu pokračoval v maďarskom Miškolci, kde sa učil kazateľstvu – rétorike a básnictvu – poetike. Na lýceu v Jágri študoval filozofiu a neskôr právo. Štúdium nedokončil, lebo na požiadanie brata Jozefa v roku 1843 odišiel študovať na Teologickú akadémiu v Trnave, ktorú ukončil v roku 1847. Tu popri teologických vedách študoval poľskú, nemeckú, ruskú, maďarskú, slovenskú a českú literatúru. Veľmi dobre ovládal cudzie jazyky – poľský, nemecký, latinský, maďarský a grécky.

Počas štúdií v Trnave sa sformovali jeho názory a prehĺbili sa jeho sympatie k slovanofilstvu a rusofilstvu. Zdokonalil sa aj v cirkevnom kazateľstve. Hlboko naň zapôsobila próza Adama Mickiewicza, preto prvé básne napísal v poľštine. Veľmi dobre si rozumel so slovenskými študentmi, najmä Jánom Palárikom a Jozefom Viktorinom. Spolupracoval s Martinom Hattalom a v Prešove s Jonášom Záborským. Vysoko si vážil Ľudovíta Štúra a na základe jeho orientácie už v Trnave začal písať Ruskymi bukvami rusky styšky. Prvú báseň venoval rodičom pod názvom Hory, hory zeleneňky, jak vas ne vidaty.

Veľký vplyv na Alexandra Pavloviča mal jeho priateľ Alexander Duchnovič /1803–1865/, ktorý mu pomáhal v literárnych začiatkoch. o.i. uverejniť básne.

V septembri 1864 bol Alexander Pavlovič menovaný administrátorom na fare vo vtedajšom Vyšnom Svidníku. Pôsobil tu do smrti (25. decembra 1900) vyše 36 rokov. O preloženie na svidnícku faru Alexander Pavlovič požiadal prešovského biskupa Jozefa Gaganca, rodáka z Vyšného Tvarožca, spoluzakladateľa Matice Slovenskej v Martine a veľkého národne uvedomelého cirkevného predstaviteľa, a to po smrti svidníckeho parocha Mikuláša Dzubaja. Priaznivé podmienky na fare mu dali možnosť naplno rozvíjať a rozširovať literárnu, kultúrno-osvetovú, náboženskú, ale najmä sociálnu prácu a kontakty s vtedajšou domácou a zahraničnou inteligenciou. Celý svoj život plne spojil s osudmi biedneho ľudu na Makovici. Veľmi dobre poznal jeho každodenný život. Na jeho obranu vystupoval ako kňaz, básnik, publicista a pedagóg. Žil jeho bolesťami i radosťami a bojoval s jeho neresťami, najmä alkoholizmom a zadlženosťou. Vystupoval proti krčmárom, ale aj vysťahovalectvu. Neboli mu ľahostajné ani osudy biednych sirôt.

SNM-Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku prostredníctvom známych vedeckých zborníkov venovalo životu a tvorbe Alexandra Pavloviča veľkú pozornosť, v dvoch vitrínach venovaných Alexandrovi Pavlovičovi, sa o.i. nachádza fajka, ktorú Alexandrovi Pavlovičovi venoval v roku 1878 ruský cár Alexander II.

Jedna z ulíc v našom meste je pomenovaná jeho menom, podobne aj námestie v Prešove. Na staroslávnej Makovici si každoročne pripomíname Alexandra Pavloviča tradičným turistickým pochodom. Známa je aj literárna súťaž vlastnej tvorby – Pavlovičov literárny Svidník. Vo farskom chráme v bývalom Vyšnom Svidníku má memoriálnu tabuľu v cirkevnej slovančine. Vo Svidníku je pomník na hrobe a v centre mesta je pamätník, odhalený 21. júna 1970, pri príležitosti 70. výročia jeho smrti. Autorom pamätníka je akademický sochár Fraňo Gibala, rodák z Krajnej Poľany.